„Mamí!“ zaskuvíňala som na celý Olymp.
„Áno, dcérenka,“ pohladila ma po rozstrapatených vlasoch.
„Nás nedoniesol bocian, však?“ zatiahla som.
„Ale samozrejme, že nie,“ zhovievavo sa na mňa usmiala, „to Hermes. On je náš posol, my nemáme bocianov,“ krátko sa zasmiala.
„Ha, ha, ha, tak sme sa nasmiali, až nás bruchá bolia,“ predniesla som ironicky. „Herpes jeden nákazlivý,“ sykla som potichu.
„No nič, hraj sa ďalej, ja pôjdem za vašim otcom,“ pousmiala sa.
„Bacha na Héru!“ zavolala som ešte za jej miznúcim chrbtom.
Vyšla som na záhradu, kde už sedela Euterpé.
„Počula som, že si sa pýtala, či nás doniesol bocian,“ pochechtávala sa.
„Pýtala,“ priznala som, „ale k tomu, čo som chcela, som sa nedostala. Mama šla za Diom. Dúfam len, že nebudeme mať ďalšiu múzu, JA som tá najmenšia, a JA ostanem najmenšou,“ založila som si ruky v bok.
„No...“ zavrtela sa nespokojne Euterpé.
„To nemyslíš vážne!“ vypleštila som oči.
„Ale jasné, že nie,“ prevrátila očami, „bol to len vtip. Aj tak neviem, s čím by našim umelcom pomáhala. Mohla by byť jedine tak múzou nudy, nič iné jej neostalo,“ odfrkla si so smiechom.
„Mohla by byť...“
„Nešpekuluj!“ skočila mi do reči. „A k čomu si sa to chcela za pomoci bociana dostať?“ zasmiala sa.
„Mám... pochopíš, keď poviem blbé obdobie?“ spýtala som sa.
„Jasnačkovato, že pochopím,“ povedala ironicky. „Takže čo ti je?“
„Predstav si, som múza, ale sama nedokážem nič stvoriť,“ fňukala som.
„Ty chceš písať?“ spýtala sa vykoľajene.
„No a?“ odvetila som plačlivo.
„Tak tomu je jednoduchá pomoc! Ako pomáhaš iným, pomôž aj sebe,“ mykla plecami.
„Akože si mám vlepiť pusu, hej?“ nadvihla som jedno obočie. Len mlčky prikývla. Skúsila som.
„Cítiš nejakú zmenu?“ natiahla sa ku mne.
„Absolútne nič,“ zavrtela som záporne hlavou.
„Skús niečo... stvoriť,“ zašermovala rukami vo vzduchu. Zamyslela som sa.
„Bol raz jeden dedko, a to bolo všetko,“ zazubila som sa.
„To je fajn,“ prikyvovala uznanlivo, „len myslím, že si niekde stratila tú romantickú časť,“ zaškerila sa. A bola by som jej aj niečo povedala, no zachránila ju práve prichádzajúca Kleió.
„Ahojky, čo porábate?“ milo sa usmiala a posadila sa vedľa nás do trávy.
„Erató nevie tvoriť!“ žalovala hneď Euterpé.
„Huš!“ fľusla som smerom k nej.
„No ale to nie je žiaden problém,“ uvoľnene sa zasmiala Kleió. „Môžeš skúsiť niečo napísať o nás!“
„Akože Olymp story?“ rozchechtala sa Euterpé.
„Jasne,“ prikývla, „napíš niečo o nás a o tom, že múze chýba múza, či niečo také,“ prehlásila.
„No jasne, múdra, bude to ľúbostná poézia o tom, že nemôžem písať,“ vykríkla som pobavene.
„Tiež pravda,“ ofučala sa.
„Myslíte, že Kalliopé mi pomôže?“ opýtala som sa.
„Samozrejme, kto by nepomohol našej najmenšej...“
„A najmilšej,“ skočila som jej do reči.
„...sestričke,“ moju poznámku okato prehliadla.
„Hm. Tak mi držte palce,“ povedala som a vstala.
Nemala som ani tušenia, kde sa Kalliopé môže nachádzať, ale ako ju poznám – a že ju poznám – je najväčšia pravdepodobnosť, že bude medzi knihami. Zaklopala som na olympskú knižnicu.
„Vstúpte!“ zvolala z vnútra. Bingo!
„Ahoj,“ pozdravila som ju hneď.
„Ahoj, milá Erató! Cítiš to?“ s blaženým úsmevom rozpažila ruky.
„Ehm... ja som to nebola,“ bránila som sa.
„Ty si trdlo, Erató,“ zvesila ruky a zavrtela hlavou. „Myslela som tú úžasnú vôňu kníh!“ opäť sa zasnila. Zaňuchala som teda tiež.
„Zdocho tu niečo?“ ozvala som sa nevinne.
„Ja som to nebola!“ zdvihla ruky v obrannom geste. Prevrátila som očami.
„Chcela som sa spýtať, čo robiť, keď je múza bez múzy,“ prešla som rovno k veci.
„Najlepšie je pokračovať – dám múze, vidím múzu, o múze, s kým, s čím, s múzou. A potom množné číslo. Kto, čo, múzy,“ rozhovorila sa.
„Ehm, ďakujem,“ kývla som jej a zabuchla vráta knižnice skôr, ako ma stihla začať bombardovať násobilkou.
Vrátila som sa teda ku Kleió a Euterpé, ktoré horlivo diskutovali o akejsi knihe.
„To ja som ho pobozkala, moja zásluha!“ založila si ruky na prsiach Euterpé.
„Ale ty si minula, to ja som sa trafila, moja zásluha!“ nedala sa Kleió.
„Dosť!“ usekla som to hneď.
„Tak čo, máš?“ pýtali sa hneď.
„Nemám,“ fňukla som.
„Ale je tu ešte jedna, posledná nádej,“ víťazoslávne vytasila ukazováčik a zmizla niekde v útrobách hradu.
„Vieš, čo ide robiť?“ spýtala som sa Euterpé.
„Kompjútr!“ vyhŕkla nadšene, keď sa naša sestrička vrátila.
„To je notebook,“ povedala, „vynález smrteľníkov.“
„Ja nepoznám ani jedno,“ zatiahla som zahanbene.
„To máš na dlho,“ mávli rukou unisono.
„To, čo som ti chcela ukázať nie je len táto zázračná škatuľka,“ žmurkla na mňa. Niečo na tom stisla, ono sa to rozblikalo.
„Vaaau!“ vydýchla som užasnuto. Niečo ešte postláčala a ukázala mi... MŇA!
„Moje nervy, to som vážne ja?“ vydýchla som.
„Nie. Ale ona pomáha autorom tak ako ty,“ pousmiala sa.
„Ale vyzerá presne ako ja!“ nechápavo som vrtela hlavou.
„Ja som hovorila, že tým maliarom nemáme poslať inšpiráciu k namaľovaniu našej ozajstnej podoby,“ zamrmlala Euterpé.
„Napíš jej,“ podala mi notebook Kleió.
POHĽAD ERATÓ 2:
Otvorila som náš mail. Čakala ma tam jedna správa.
Milá Erató,
prosím Ťa, aby si mi pomohla napísať nejakú ódu na lásku.
Ďakujem.
Erató
Aký blázon sa to pomenoval podľa mňa?!