Spolu s mojimi milovanými sestričkami sme sedeli v Rajskej záhrade na Olympe a navzájom si zapletali vlasy.
„Erato,“ jemný vánok ku mne dovial volanie mojej matky. Okamžite som vstala a rozutekala sa do zámku. Cestou som sa zohla ešte pre pár kvetov, ktoré som si zastrčila do vrkoča.
„Volali ste ma, mamička,“ jemne som sa uklonila, keď som vošla do jej komnát.
„Áno, Erato, dcéra moja milovaná. Len som ti chcela povedať, že som šťastná, že si sa ako najmladšia tak rýchlo chytila svojho remesla. Ten básnik, ktorého si práve pobozkala píše naozaj nádherne,“ usmiala sa a pohladila ma po vlasoch.
„Ale ja som nikoho nepobozkala,“ oponovala som, „sedela som so sestrami na lúke,“ pokrčila som ramenami a pozrela sa dole. Za stolom sedel muž. Ruky mal zašpinené od atramentu a tvár roztomilo vraštil, ako sa snažil spísať nejaké verše.
„Potom musí mať naozaj talent, počúvaj, čo napísal:
Pro lásku nejsou vhodná slova,
Každý to zkouší zas a znova.
Vychválit v barvách ten milostný cit,
přitom však lásku nesmíš urazit.
Na jejích křídlech přilétá svoboda,
láska je věrnost, krása a náhoda.
Tolika básníků jméno jí zkoušelo dát,
Co víc umí láska, nežli milovat?“
Keď dočítala, slzy mi tiekli po lícach. Vždy som túžila, aby niekto niečo také napísal mne. Slová, čo sa ťahali letným vánkom ako jemná pavučinka a mohli sa kedykoľvek pretrhnúť boli na druhej strane silnejšie ako tej najpevnejší kov. Boli pevné ako cit, o ktorom rozprávali. Pevné ako láska...
„Erató,“ oslovila ma mama a so záujmom si ma prezerala, „čo ti je?“
„Nič,“ zašepkala som omámene. Ešte stále mi v ušiach zneli posledné slová básne. „Pôjdem späť k sestrám,“ zahlaholila som, rýchlo sa uklonila a vybehla zo zámku. No miesto na lúku som sa pobrala k zadnému vchodu na vrch a odtiaľ pozorovala neznámeho básnika. Tvár mal zaborenú v hŕbach papierov, smaragdové oči sa mu nádherne zaleskli pri každom novom verši. Zasnene som pozorovala celé dianie na Zemi. Srdce mi vždy podskočilo šťastím, keď napísal novú strofu.
Takto to šlo pár dní. Veci sa dali do pohybu, jedine ja som stále vysedávala na tom istom mieste - sledovala ho. Svoju báseň predal. Dostal za ňu len pár mincí, no bol spokojný. Prekvapilo ma však, že sa nevrátil k písaniu. Vošiel do akejsi dielne, kde bol zavretý celý deň a kul meče, podkovy, prilby a všelijakú inú zbroj. Čo to robí? Prečo nejde písať? Veď to dokázal tak nádherne a nezvyčajne!
Hnevala som sa. Tí, čo písať nevedia píšu a tí, čo vedia zas nie. Úplný zákon schválnosti. Nervózne som sa prechádzala okolo brány ako šelma v klietke a zatínala svoje drobné päste. Keby som nebola nesmrteľná a prakticky nezraniteľná, určite by sa mi v dlaniach trblietali kropaje krvi.
Prečo si chce ušliapať svoj talent? Je to obrovský dar a vôbec si ho neváži!
„Čo by iní dali za to, aby mohli takto písať?“ hundrala som si popod nos a neprestávala si vyšliapavať chodníček.
„Dám mu ešte pár dní a potom sa uvidí,“ zamumlala som nahnevane a hodila sa do trávy, odkiaľ som ho naďalej sledovala.
Dni vystriedali týždne, no stále nič sa nedialo. Začínala som zúriť.
„Lajdák jeden lajdavý!“ prskala som. A nebude poslúchať a nebude! Ts, chlapi! Iba oni môžu nevyužiť takú obrovskú šancu!
„Erató, poď so mnou, už tu sedíš mesiac,“ prišla za mnou moja sestrička Polymnia.
„Nejdem,“ založila som si ruky na prsiach. Budem trucovať!
Presedela som tam bez pohnutia ďalších pár hodín.
„Čo ak,“ napadlo ma, „čo ak nemá inšpiráciu?“ zadumane som si ho prezrela. Práve búchal kladivom po rozžeravenom kove. Celkom isto mám pravdu!
Vyskočila som na rovné nohy a zvýskla od samej radosti. Vyčkala som, kým Zem zahalila tma a pomaly sa zniesla dole. Ležal v posteli, len tak sa díval do stropu. To bola celá jeho zmysluplná činnosť. Kto vie o čom uvažuje... Možno o nových veršoch, napadlo ma hneď. Pomaly som k nemu pristúpila, tak, aby sa nezľakol a vtisla mu bozk na tvár. Jeho zreničky sa rozšírili, sadol si a zadíval sa na mňa.
„Kto si?“ spýtal sa sladko.
„Som Erató,“ môj hlas doznieval v šume vetra ako som zmizla z jeho domu. Z Olympu som potom už len spokojne sledovala dianie v jeho izbe. Ihneď si sadol za stôl a začal písať. S úsmevom som si oprášila ruky v známom geste, keď ma zavolal Zeus, môj otec a boh všetkých bohov.
„Erató,“ hromžil. Jeho dunivý hlas sa rozliehal celým Olympom. Tiež si to mohol odpustiť, nemusia všetci vedieť, že ma volá sám najvyšší. Čo najrýchlejšie som dobehla do paláca pred jeho trón.
Uklonila som sa a nedočkavo zo seba vychrlila: „Volali ste ma, otče?“
„Ako si mohla?“ skríkol nahnevane, až som sa prikrčila.
„Čo či som ako mohla?“ nechápala som. Bola som tak preľaknutá, že zmysluplnej vety by ste sa u mňa nedočkali.
„Pobozkala si ho!“ zvrieskol, až sa mi zem pod nohami zatriasla. Na Zemi teraz pršalo, po oblohe sa metali blesky a pôda praskala pod dunivými výbuchmi hromov. Blížila sa búrka, to bolo jasné všetkým, len iba jedna jediná osoba, lepšie povedané múza, si to celé odskáče.
„Jasné, som predsa múza, je mojou povinnosťou rozdávať bozky,“ mierne som prekvapením nadvihla obočie a ukázala na seba prstom. Mala som chuť otočiť sa okolo vlastnej osi, no to by už asi nezvládol.
„Ako sa to so mnou rozprávaš? Ja som s tebou husi nepásol!“ mračil sa. Do Zeme udrel ďalší blesk, priamo do chatrče, ktorá sa následne rozhorela.
„Vďaka ti,“ vydýchla som s úľavou, no hneď som zvážnela. „Moja matka však to šťastie nemala,“ zaťala som ruky v päsť.
„Si akási drzá,“ panovačne si zložil ruky na prsiach.
„Mám byť po kom,“ odsekla som zúrivo.
„No tak počkaj, toto vezmeš späť!“ napol sa na svojom tróne.
„Ani ma nenapadne, hneval si sa za to, že som toho talentovaného muža pobozkala!“ protestovala som.
„On o tvoje bozky nestál,“ odpovedal so smiechom, no stále bol naštvaný.
„Koho zaujíma, či stál alebo nestál! Ani ja som o teba nestála! A má talent, tak prečo by nemal písať?“ zavŕtala som mu svoj pohľad až pod kožu.
„Ja si vyprosím, aby si sa tak ku mne správala!“ nahnevane sa postavil. Vzduchom sa rozliehal hlasný dunivý zvuk ako zahrmelo.
„Môžeš prosiť aj na kolenách a nebude ti to na nič platné,“ odula som sa. Odfrkol si.
„Ja som Zeus, najvyšší z najvyšších! Nikomu sa klaňať nebudem, tobôž nie tebe,“ arogantne si prehrabol prstami dlhú bradu, do ktorej sa mu vždy motali blesky, keď ich hádzal po nepriateľoch. Ticho som sa zachichotala. Všimol si môj pohľad, rýchlo sa snažil vytiahnuť prsty z brady, čo sa mu však nepodarilo a ja som sa začala smiať nahlas. „Erató!“ zahrmel, no kútikmi úst mu trhalo tak isto ako mne.
„Áno, otec?“ hodila som po ňom pohľad ja nič, ja muzikant a snažila sa opäť nerozosmiať na celé kolo. Aj stráže, čo stáli naokolo, len ťažko zadržiavali smiech. Škoda, že polovicu poslal otec do Londýna. Bola s nimi zábava, mohla som im liať vodu do čižmy bez toho, aby na mňa kričali, či by sa akokoľvek pohli.
„Erató,“ zopakoval. Ja som už radšej nič nehovorila, len som sledovala, ako sa snaží nožnicami zachrániť prsty z tej šedivej džungle.
„Ukáž,“ načiahla som sa k nemu a jediným pohybom ho vyslobodila.
„Ehm... ďakujem,“ jeho tvár sa sfarbila jemným červeným odtieňom, „to ale nič nemení na fakte, že si ho nemala pobozkať.“ A je to tu zas.
„Otec, ja som ti tiež nezakazovala bozkávať sa s mojou matkou a pozri ako katastrofálne dopadlo? Máš deväť nemanželských dcér! Tak prečo sa na mňa hneváš za bozk, ktorý je úplne neškodný?“ založila som si ruky v bok.
„Ty si mi to vtedy ešte zakázať nemohla,“ sčervenel ešte viac. Olympom sa ozýval matkin uvoľnený smiech - mohlo mi byť jasné, že našu konverzáciu počujú úplne všetci. Po mamke sa zasmial aj Zeus a na oblohe sa konečne ukázalo slnko, ktoré celý čas, čo sa motal vo vlastnom poraste, len váhavo vystrkovalo nos spoza oblaku.
Ocko ma objal okolo pliec a spolu sme vyšli pred palác, kde nás čakala mamka.
„Mami,“ objala som ju, „ak by si plánovala niekedy ešte nejakého súrodenca, pozeraj aj na to, kto je otec, prosím!“ zašepkala som jej do ucha a snažila sa, aby sa to nedostalo k Diovi, čo sa mi očividne, podľa výrazu jeho tváre, nepodarilo.
„Čo sa ti na mne nepáči?“ mračil sa.
„Do kedy to potrebuješ vedieť? Budem to spisovať riadne dlho,“ pustila som mamku a vzpriamila sa.
„No tak počkaj, mladá dáma,“ pohrozil mi prstom.
„Ja nie som Kerberos, aby si po mne mohol vrčať ako po ňom, keď spolu súťažíte,“ zahrala som na jeho citlivú strunu. Nikto nevedel, že potajme chodí k bráne do Podsvetia, aby sa mohol hrať s Kerberosom, len ja som ho raz nachytala, ako si skrýva kosti do rúcha.
„No... ehm... nie je to tak ako si myslíte?“ pokúsil sa ešte zachrániť situáciu, keď zbadal, že sa k nám blížia moje sestry spolu s úsmevmi na perách a podozrievavými pohľadmi.
„A ako by to teda malo byť?“ nadvihla som obočie. Obaja sme vedeli pravdu a vedeli sme tiež, že si zavaril na riadny škandál, lepšie povedané – ja som mu zavarila.
„Mali by ste si užívať pokojných chvíľ, kým sú vám hviezdy naklonené,“ ozvala sa Uránia. Jasné, kým sú nám hviezdy naklonené. Lenže na ako dlho?